Nemôže. Hoci chce a hoci sa snaží. Spolu so skúsenou detskou psychologičkou pre vás máme desať rád, ako sa popasovať s ADHD, „obávaným“ spojením poruchy sústredenia a hyperaktivity.

Ujasnite si pojmy

ADHD, teda attention deficit hyperactivity disorder, je porucha pozornosti kombinovaná s hyperaktivitou (zvýšenou potrebou pohybu), ale často sú k nej pridružené aj iné ťažkosti. Ako upozorňuje detská psychologička Jarmila Klégrová z pedagogicko-psychologickej poradne, predtým sa všetky prejavy tohto typu označovali ako LMD, čiže ľahká mozgová dysfunkcia.

"Hyperaktivitou“ svojich potomkov sa dnes oháňa rad rodičov, ale nepleťme si dojmy s pojmami. Kde leží hranica medzi výraznejším temperamentom (či obyčajnou nevychovanosťou) a stavom „na diagnózu“, ktorý si žiada zvláštne zaobchádzanie?

Podľa detskej psychologičky Jarmily Klégrovej ide skôr o kontinuum: „Pri ľahkých ťažkostiach hovoríme o oslabenej nervovej sústave a len rodičov, prípadne aj učiteľov upozorníme na to, že dieťa potrebuje napríklad častejšie pauzy a pohybové odreagovanie. Keď sa tie isté príznaky prejavujú natoľko, že dieťa už obťažujú a robia mu problémy napríklad v škole, ,nálepku‘ ADHD dám. Ale možno iný kolega by s tým napríklad ešte počkal. A potom sú ťažšie prípady, a tam už sa zhodneme všetci,“ opisuje prax.

Vzácnejšia je porucha pozornosti (ADD, attention deficit disorder) bez fyzickej hyperaktivity. „Tieto deti nie sú nepokojné, ale len nepozorné. Zasnívajú sa, vypnú a vy ich musíte stále ,budiť‘ a stimulovať ich pozornosť,“ vraví Jarmila Klégrová a dodáva, že veľké problémy môže narobiť i hypoaktivita, teda príliš pomalé pracovné tempo.

Poznajte „príznaky“ včas

Na rozdiel od porúch učenia, ako je dyslexia či dysgrafia, ADHD možno diagnostikovať už okolo piateho roku. Napriek tomu sa, s výnimkou veľmi veľkých problémov, čaká až na prvú triedu. Ako však psychologička upozorňuje, určité signály možno rozpoznať už u bábätiek: „Sú dráždivejšie, plačlivé, horšie spia i jedia. Nervová sústava však postupne dozrieva; niektoré deti sú najnáročnejšie v dvoch troch rokoch, kedy sa nedajú ustrážiť, behajú, sú roztržité a okolo štyroch rokov už to nie je zďaleka také nápadné. Alebo je to naopak a až učiteľky v škôlke si všimnú, že dieťa je stále nepokojné a nevydrží sedieť ani pri jedle. V kolektíve sú tieto symptómy nápadnejšie,“ podotýka detská psychologička. Inokedy sa všetko plne prejaví až s nástupom do školy, kde nastáva pevný režim a povinnosti, navyše deti musia zapadnúť do jedného „mustra“.

Porozumejte príčinám 

Hyperaktívne dieťa neustále poskakuje, poposedáva, je schopné zaliezť pod stôl a je mu jedno, či práve v škole, alebo v reštaurácii... „Nie je to prebytkom energie, ale naopak, jej nedostatkom. Zmenou pohybu dieťa odpočíva,“ upozorňuje Jarmila Klégrová na zaujímavý paradox.

"Nedá sa teda povedať, že deeti sú „nezvládnuteľné“, ako to slýchame. Len treba vedieť, ako na to ísť. A príčiny? Ide o poruchy vzniknuté v priebehu tehotenstva či pôrodu, alebo o vrodenú dispozíciu. „Potom má v rodine také prejavy viac ľudí. Tendencia k zlepšeniu stavu býva lepšia, pretože nervová sústava je týmto spôsobom už naprogramovaná,“ vysvetľuje Klégrová a dodáva, že je lepšie hovoriť o oslabení, nie o poškodení určitých oblastí, ktoré dozrievajú dlhšie.

Usmerňujte pozornosť

Ďalší paradox: tieto deti de facto nie sú nepozorné, ale práve naopak, sú pozorné voči všetkému. A sú voči tomu bezbranné. „Keď sa teraz rozprávame a vonku zatrúbi auto, nevšímame si to. Tieto deti to však vyruší, pretože to jednoducho musia vnímať. Ťažko sa koncentrujú na jednu vec, alebo len krátko,“ vraví detská psychologička.

Riešenie? Je dôležité zbytočne sa nerozčuľovať, nevyčítať, dieťa za nepozornosť netrestať. A rešpektovať, že potrebuje častejšie striedať činnosti, a to aj tie odpočinkové.

Zájdite si „po papier“

Oslabenú nervovú sústavu má zhruba desať percent detí, ťažšia forma, už s „nálepkou“ ADHD, je diagnostikovaná u dvoch až piatich percent dievčatiek a chlapcov.

Len čo máte v ruke potvrdenie, asi sa vám uľaví a pani učiteľke tiež. Pochopíte, že „to“ nie je ničia chyba, že to dieťa naozaj nerobí naschvál, skrátka sa viac sústrediť nemôže. „Niekedy získa učiteľka k takému žiakovi práve vďaka ,papieru‘ pozitívnejší vzťah. Prijme, že je iný, upokojí sa a začne vymýšľať, ako mu vyjsť v ústrety a zároveň čo najmenej narúšať výučbu.“ V ťažších prípadoch vám neurológ či detský psychiater odporučí lieky. „Medikácia mozog neutlmuje, ale snaží sa ho vyživovať, dáva viac stimulácie tak, aby sa lepšie a dlhšie sústredil. Tým sa upokojuje, sú to však lieky na posilnenie nervovej sústavy, nie na upokojenie,“ objasňuje Jarmila Klégrová.