Volanie detí po svojich koreňoch predstavuje pre nich hľadanie vlastnej životnej sily. Bez ohľadu na to, v akých podmienkach sme vyrastali, sa tento fenomén týka každého z nás, nielen adoptovaných detí. Pôvodné putá, reťazce, ktoré vznikajú cez prepojenie s našimi predkami, rodinné vzorce a línie sú nesmierne hybné sily, ktoré ovplyvňujú náš život.

Otec a matka tvoria náš celok

U detí či dospelých, ktorí vyrastali mimo svojich pôvodných rodín, je potreba nájsť svojich biologických rodičov vypuklejšia, zjavnejšia. Zároveň to, čo sa deje u ľudí, ktorých biologické korene sú nejasné, sa v iných podobách deje v každom z nás. Potreba patriť a začleniť sa do systému je jednou z primárnych síl, ktoré nás ako jedincov formujú a silno ovplyvňujú. Fenomén spolupatričnosti hovorí aj o tom, že svoju skutočnú silu čerpáme zo svojej pôvodnej mužskej a ženskej línie. Za silnou, pevnou a „ženskou” ženou stojí jej silná, pevná a „ženská” matka, stará mama, prababka. Žena je úplná až vtedy, keď je túto silu schopná prijať, uznať a čerpať z nej. U mužov to platí presne tak isto.

Roly matky a otca v nás, a to bez ohľadu na to, ako a kým sme boli vychovávaní, sú ako nespochybniteľné stopy, ktoré nás vytvárajú. Vzorce, ktoré sú zakódované hlboko v našej podstate. Ako stromy, ktoré bez pevných a širokých koreňov nedokážu uniesť svoju košatú, priestrannú korunu.

Sila materského puta

Tá je považovaná za najsilnejšiu hybnú silu vôbec. Ak nie je z akéhokoľvek dôvodu umožnená, neznamená to, že mizne.
V rámci princípu rovnováhy medzi vydávanou a prijímanou energiou túži byť ak nie naplnená, tak minimálne akceptovaná a rešpektovaná. Práve vďaka tejto energii vzniká túžba detí vyrastajúcich bez biologických rodičov po iniciovaní kontaktu s nimi a ich spoznaní. A naopak – síce menej často, ale predsa – existuje veľa prípadov, keď sa rodič, ktorý sa pôvodne rozhodol pre podstúpenie adopcie, odhodlá vyhľadať svoje dieťa.

Odmietnutie a prijatie

Osvojené deti, ktoré vedia, že ich rodičia nie sú ich biologickými rodičmi, majú často tendenciu to pôvodné odmietnuť, poprieť. Často nenávidia biologických rodičov, hnevajú sa na nich, že ich odmietli, opustili, odvrhli. Pojem odvrhnutie používajú deti, nechcú o tom rozprávať, nechcú o tom počúvať. Táto téma býva nimi navonok často vytesnená. Cítia veľa krivdy, existenciálnych strachov, neistoty. Často sú bez vnútornej integrity či ozajstnej vnútornej stability. Túžia poznať odpovede na otázky „Prečo?”, „Ako niekto mohol také niečo dopustiť?“,„Prečo vlastne JA?“

Zároveň je tu však prítomná všadeprítomná zvedavosť. Tá väčšinou nastupuje v období dospelosti, keď si takmer každý dospievajúci kladie otázku: „Kto vlastne som?”. Je tu silná a zjavná potreba vedieť, poznať a dozvedieť sa dôvody či pozadie toho, prečo nás rodič odmietol. Tak isto v priebehu dospievania môžu vznikať protichodné pocity voči adoptívnym rodičom. To isté dieťa im môže svojím správaním hovoriť: „Podržali ste ma!” a zároveň im jedným dychom môže hovoriť aj: „Použili ste ma!”. Láska strieda nelásku, prijatie strieda odmietnutie.