Kto by už len nechcel byť dokonalým rodičom? Takým, ktorý miluje, stará sa, zaisťuje bezpečie, motivuje, inšpiruje. No občas táto snaha o ideál rodičom a vlastne aj ich deťom komplikuje život. Prečo? Pretože žiadna dokonalosť jednoducho neexistuje.

Zmierte alebo sa zmierme s tým. Dokonalý rodič je mýtus. Ako to však vysvetliť matkám, neraz aj otcom, ktorí sú orientovaní na výkon, všetko majú naplánované, načítané, naštudované, zmerané, majú presné plány a tabuľ ky? Snažiť sa všetko robiť tip-top môže byť nakoniec cesta do pekla, alebo aspoň cesta ako vyhorieť. Áno, aj rodič (tak isto lekár, učiteľ, psychológ) môže zažiť syndróm vyhorenia.

Česká psychologička Pavla Koucká vo svojej knihe Zdravý rozum vo výchove upozorňuje, že v Európe sa na začiatku 20. storočia zrodila psychoanalýza, ktorej základom bol dôraz na rané detstvo a spolu s ním aj na dôležitosť matky, jej vzťahu k dieťaťu a správanie sa k nemu. Matky sa podľa nej ocitli pod takým drobnohľadom, že prakticky nemohli urobiť nič správne. „Buď oceňovali svoje dieťa príliš alebo zase málo, buď boli nadmieru prísne alebo veľmi benevolentné. Zašlo to až tak ďaleko, že matkám kládli za vinu napríklad homosexualitu detí či ochorenie na schizofréniu.“

Až neskôr podľa P. Kouckej psychoanalytici revidovali svoje súdy a uznali, že za veľa problémov jednoducho matky nemôžu. „Priklonenie sa k predstave, že matka má byť dokonalá, vždy obetavá, milujúca, a k tomu vo svojej úlohe aj šťastná, je však prítomné aj naďalej,“ tvrdí psychologička. Tieto názory však ženy stresujú, pretože nie sú schopné ich naplniť. Ako sa vôbec dá na sto percent sa starať o deti, o domácnosť a ešte aj zvládnuť prácu? Martina Vagačová je rodičovská a výchovná poradkyňa. Viac ako desaťročie sa venuje rodičom, vychovávateľom aj pedagógom. Podľa nej je chuť byť dokonalým rodičom skôr o túžbe po istote, že dieťaťu, ktoré milujeme, skutočne dávame to najlepšie pre jeho rast a rozvoj.

„Je to zakódované v jeho genetickej výbave, v tom, čo nazývame jedinečnosť. Ak mu chceme dať maximum, musíme mu vytvoriť priestor, kde môže svoju jedinečnosť nachádzať. Je to proces, ktorý riadi dieťa na základe svojich potrieb. Ide o hľadanie, skúšanie a učenie sa cez zvládanie chýb, ktoré sú prirodzenou súčasťou. Preto aj my rodičia pochybíme. Vtedy dieťa získava príležitosť sledovať rodiča, ako sa chyby naprávajú. Čiže dokonalosť je vlastne nezmysel.“ Rodič by podľa nej nemal brať osobne, ak jeho dieťa plače alebo sa hnevá. „Naopak, mal by sa snažiť predovšetkým mu porozumieť a podporiť v riešení problému.

Niekedy stačí vytvoriť priestor, aby sa upokojilo, uznať mu, že ho niečo trápi, prípadne ho nasmerovať v hľadaní riešenia. Neexistuje zlé dieťa, existuje len dieťa, ktoré je odradené. Potrebuje rodičovskú podporu pri probléme, aby ho zvládlo.“ Mnohí rodičia majú aj neprimerané očakávania a nerešpektujú, že napríklad pri odplienkovávaní každé dieťa má svoje vlastné „biologické hodiny“. Ak rodič vtedy na dieťa neprimerane tlačí, môžu nastať problémy. „Spôsobuje to veľa zbytočných komplikácií. Dieťa vníma, že rodič mu nerozumie, nedôveruje a narúša tak jeho sebavedomie.“