Keď dieťaťu poskytnete disciplínu a poriadok, ktorý rešpektuje ich osobnosť, robíte pre neho to isté, čo záhradník, ktorý k mladému kmienku pritlčie kolík, aby sa mal vo vetre o čo oprieť, aby sa neohol a nezlomil. A tiež pomáhate predchádzať situáciám, v ktorých by ste mohli mať chuť svojmu potomkovi jednu vylepiť.

Bitka nie, disciplína áno

Latinsky disciplína doslova znamená „inštruktáž, učiť, poučiť sa, vedenie“. Len čo sa vrátime k pôvodnému významu slova disciplína, jej význam nemôže prekážať ani najbenevolentnejšiemu experimentátorovi na poli výchovy. Najdôležitejšie je sami pre seba si ujasniť, čo v žiadnom prípade nie je dovolené – potom je jednoduchšie tieto „absolútne NIE“ vyžadovať od dieťaťa. So všetkou vážnosťou musíte trvať na svojom NIE v prípade, že dieťaťu hrozí nebezpečenstvo zranenia (pád zo schodov, do vody) alebo keď je váš potomok agresívny voči iným deťom.

O všetkom ostatnom sa dá diskutovať a záleží na vašom osobnom prístupe. Prvorodení majú väčšinou tú smolu, že ich rodičia sú ešte plní výchovného elánu. V prípade ročného dieťaťa je pritom najlepšie, čo sa týka výchovných inštrukcií, držať sa úplného minima. Kým sa rozhodnete trvať na nejakom „NIE“, dvakrát zvážte, či je to skutočne nevyhnutné. Najväčším problémom tzv. problémových detí sú väčšinou ich rodičia. Teda presnejšie nezmieriteľnosť a neúnavnosť, s akou ustavične vyžadujú od dieťaťa „to pravé“ správanie. Na dôležitých veciach musíte trvať. Ale pokiaľ je pre vás dôležité presadiť si každý detail (nesmie sa umazať, nesmie na nič siahnuť, nesmie cikať do plienok...), jediné, čo spoľahlivo dosiahnete je, že sa každý deň ako pre vás, tak pre vaše krásne dieťa zmení na peklo.

Kedy začať s uplatňovaním disciplíny?

Disciplínu má zmysel uplatňovať až vtedy, keď je dieťa schopné rozlíšiť, čo je správne a čo nesprávne. A ročný človek to nie je schopný. Osemnásťmesačný človek už kadečomu rozumie, ale ani keď mu trikrát denne naložíte pri ceste na zadok, nie je schopný spoľahlivo pochopiť, že cesta je nebezpečná, teda do nej sám nesmie vkročiť. Jediné, čo bitkou (plieskaním) spôsobíte je, že zneistie a začne sa strachovať zakaždým, keď zamierite von z domu. Keď sa rozzúri dvojročné dieťa, to najhoršie, čo môžete urobiť, je uštedriť mu bitku. Vašej dcére oveľa viac prospeje, keď sa prekonáte a namiesto dobre mieneného úderu dieťa pevne objímete, aby sa prestalo krútiť a videlo, že máte situáciu pod kontrolou. Pokiaľ ratolesť kope a kričí, musí byť vaše objatie dosť pevné, ale aj tak uvidíte, že toto je najrýchlejší a najspoľahlivejší spôsob, ako ju utíšiť a upokojiť.

Bránite jej síce, aby si brala z regálu vrecúška cukríkov, ale pritom to robíte tak, že neprestáva cítiť vašu lásku. Len čo dieťa udriete, vytvoríte situáciu, kedy sa potomok cíti sa odmietnutý, ohrdnutý a bude sa v ňom len hromadiť zlosť. V tomto veku je zo všetkého najhoršie vsugerovať si, že vaše dieťa je zlé a že vám robí naschvál. Naproti tomu, len čo sa vám podarí situáciu upokojiť, dvojročné dieťa je schopné pochopiť veľa vecí. Napríklad keď buchne iné umelohmotným kladivkom, pretože sa s predmetom chce hrať samo, treba mu vysvetliť, že nesmie deti biť. U dvojročného dieťaťa nepomôže nekonečné omieľanie viet typu: „Koľkokrát ti mám povedať, že nemáš...“ A tiež nie je dobré začínať slovami „nerob“, „nesmieš“. U takto starého dieťaťa sa snažíme skôr vyvolať empatiu. Skúsime dieťaťu celú situáciu vysvetliť: „Keď si buchol brata, rozhnevala som sa, pretože ho mám rada a nechcem vidieť, že ho niečo bolí.“ Dvojročné dieťa toto pochopí len čiastočne, ale je to lepšie, ako keď z vašej reakcie syn získa pocit, že ho považujete za malého grázlika.

Foto: Shutterstock