„Ako sa hovorí? To nevieš pozdraviť?!“ Táto najčastejšia výchovná veta môže u detí s črtami elektívneho mutizmu napáchať veľké škody. Tento problém totiž vyžaduje trpezlivosť a odborníka. A o čo vlastne ide?

Elektívny mutizmus je funkčný útlm reči. Dieťa s touto diagnózou hovoriť môže, ale z nejakého dôvodu nechce. Laicky povedané si váš syn alebo dcéra „vyberie“, s kým (a ako) bude komunikovať, pred niekým iným má pusu na zámok a nerobí to naschvál.

Čísla sú optimistické

Hoci pojem „vývojový“ elektívny mutizmus v odbornej terminológii neexistuje,  fakticky sa tento problém vývoja týka. Deti sa asi od dvoch rokov stretávajú s množstvom sociálnych situácií, s ktorými sa učí vyrovnávať každé po svojom. Pokiaľ v tejto dobe rodič funguje „so zdravou mierou“ sociálneho otužovania i dodávania sebaistoty, problém, samozrejme, vôbec nemusí nastať, deti začnú komunikovať v rôznych sociálnych skupinách, predovšetkým zase s deťmi.

„Pozitívne je, že sa elektívny mutizmus v absolútnej väčšine detí pri správnej terapii vyrieši. Zo svojej praxe od roku 1993 môžem povedať, že tie ‚rýdze‘, kde problém pretrval, som mala dosiaľ v starostlivosti asi len tri,“ hovorí klinická logopedička Iva Bajtlerová. „Ročne sa ku mne dostane päťdesiat až šesťdesiat detí s črtami elektívneho mutizmu, obvykle sprvu nekomunikujú, ale aspoň neverbálne spolupracujú, čo je dobrý začiatok.“

Kedy sa problém odhalí

Ak je niekto z partnerov typický „mlčanlivec,“ je väčšia pravdepodobnosť, že sa u jeho dieťaťa prejavia črty elektívneho mutizmu. Tam, kde sú obaja rodičia extroverti, to býva skôr výnimočné, ale pokiaľ si sám tatko spomína, že „ľudí tiež nikdy veľmi nemusel a nechcelo sa mu zdraviť“, neskôr sa nemusíte čudovať, ak sa vaše dieťa takzvane zasekne.