Kde sa berie medzi deťmi pocit nadradenosti, snaha vládnuť, prikazovať, hodnotiť, kto je lepší a viac? Mali by sme si siahnuť do svedomia my rodičia. Sme predsa pre potomka prvým a najväčším vzorom. Ako je to s naším správaním?

Samozrejme, že každý rodič chce svojho potomka pripraviť na život čo najlepšie, vybaviť ho potrebnými schopnosťami, vedomosťami i schopnosťami zapojiť sa do kolektívu, naučiť ho žiť s vrstovníkmi a ľuďmi okolo neho. Je len otázka, aké medziľudské vzťahy fungujú doma a aké hodnoty a zásady komunikácie medzi sebou i s vonkajším svetom doma používate.

Dieťa sa učí ľahko, rýchlo a rodičov berie ako svoj vzor. Určite sú v hre temperament, genetické predpoklady, ale tiež snaha „vynahradiť si nejakú ujmu“, napríklad narodenie súrodenca, rozvod rodičov, chorobu v rodine, sťahovanie, stratu kamarátov. Množstvo momentov, ktoré môžu ovplyvniť správanie dieťaťa, jeho pocity, prežívanie, a tosa potom môže nešťastne premietnuť aj do správania v kolektíve vrstovníkov.

Načúvajte, pozorujte

Okrem toho, že dieťa pred nástupom do kolektívu má skúsenosti s vrstovníkmi na detských ihriskách, určite s ním riešite základy spoločenskej etikety. Galantnosť, rešpekt, vyváženosť kamarátstva a odstupu, to všetko deti vylepšujú postupne. Potrebujú spoločenský cvik, dostatok praxe a, samozrejme, stále vzor rodičov. Napriek tomu sa môže stať, že hoci váš potomok vie, „čo sa patrí“, niektorému zo spolužiakov v škôlke bude tŕňom v oku a stane sa terčom výsmechu, slovných, prípadne fyzických útokov. Áno, šikana (v rôznej forme) sa vyskytuje aj v materskej škole. O tom sa presvedčil už rad rodičov.

Preto je veľmi dôležité, aby si rodičia všímali akékoľvek zmeny správania dieťaťa a ďalšie varovné signály, ktoré dieťa vysiela. Hovoriť s ním o tom, čo sa za celý deň udialo, s kým sa hralo, kto s ním ako hovoril, čo hovorili panie učiteľky, ako riešia prípadné drobné šarvátky medzi deťmi. Jasnými príznakmi, že nie je všetko v poriadku, je zamĺknutosť, nechuť chodiť do škôlky (napriek tomu, že predtým sa vaša ratolesť nemohla dočkať), zlé usínanie a spánok všeobecne, môže sa vrátiť nočné pomočovanie, desy.

Kde sa končia detské schválnosti a začína „teror“

Veľa dospelých nedokáže správne odhadnúť hranicu medzi drobným „podpichnutím“ a náznakmi ozajstnej šikany. Dobiedzanie je vlastne robenie si láskavej zábavy z kamaráta, ale aj zo seba, kritika, ktorej sa zasmejú všetci, vrátane toho, komu patrí. Netrápi, dieťa nerozplače ani nestresuje. A keď to kritik preženie natoľko, že kamarátovi odkvapne slzička, mrzí ho to a ospravedlní sa, ponúkne hračku, spoločnú hru, skrátka nejakú satisfakciu za utrpenie. V opačnom prípade je smútok žiadanou reakciou na kritiku a uspokojí „zlé“ úmysly škodcu. Sú deti, ktoré už prvoplánovo vybočujú z radu a stávajú sa jasnými cieľmi: okuliarnatí, slabí, menší jedinci, prípadne so strojčekmi na zuby, pehami, hrdzavými vlasmi, ale tiež príslušníci iných etník, ktorých v detských kolektívoch v súčasnosti pribúda.