Bezdôvodne vyvolávať v dieťati strach je však trestuhodné a, navyše, väčšinou i zbytočné. Batoľa potom nedokáže rozlíšiť, ktorým svojím prejavom či správaním váš hnev vyvolalo, a svoj strach z vás si nespojí so zlým správaním. Ďalším základným kameňom výchovy batoľaťa by mal byť vlastný príklad. Skrátka, treba sa pred dieťaťom správať tak, ako si želáte, aby sa správalo ono samo. Ťažko od neho môžete chcieť, aby nehádzalo na zem obal od cukríka, keď sa sami nerozpakujete odložiť odpadky ďaleko od kontajnerov.

Veľmi dôležitou položkou vo výchovnom manuáli, ktorý väčšina rodičov sama pre seba za pochodu vytvára a ktorý veľmi často upravuje podľa aktuálnych potrieb a miery svojej trpezlivosti, je dôslednosť. Keď nastavíte vo vašej domácnosti určitý režim a vyhlásite podmienky jeho dodržiavania, je bezpodmienečne nutné, aby ste na nich trvali. To isté platí o odmenách vyhlásených za určité správanie či úspechy, napríklad pri učení na nočník. 

A ešte jedna rada – najlepšie zo všetkého je trestu predísť tým, že jednoducho ratolesti neposkytnete príležitosť na hnevanie. Samozrejme, nedá sa to vždy a všade, no keď poznáte a vopred odhadnete situácie, ktoré deti k nevhodnému správaniu doslova zvádzajú, môžete sa na ne pripraviť. 

Kedy trestať a ako?

Niekedy je jednoducho nejaký trest nutný. Uvedomte si, že keď necháte jej hnevaniu voľný priebeh, život jej neuľahčíte, skôr naopak. Na vyššie uvedenú kardinálnu otázku je ťažké odpovedať všeobecne – rodičia by jednoducho mali sami poznať ten pravý okamih, kedy treba potrestať nevhodné správanie.

Každopádne by sa mali akýchkoľvek trestov ušetriť dojčatá, teda deti do jedného roku veku. Po prvých narodeninách je dobré začať deti učiť, čo celkom určite nesmú, pretože je to pre ne nebezpečné. Napríklad vytrhnúť sa vám na prechádzke a vbehnúť na cestu. Pri takom prehrešku je namieste dať dieťaťu ihneď a jasne najavo, že toto nesmie.  

Okolo druhých narodenín prichádza vek, keď je v niektorých prípadoch skutočne ľahké plesnutie po zadočku dobrým riešením. Musí to byť však trest za úmyselné prekročenie hraníc. Pozor si však dajte i na neplnenie vyhrážok. Ak ratolesti trikrát poviete, že keď to urobí ešte raz, dostane na zadok, a ona to urobí päťkrát a nestane sa nič, jediný záver, ktorý z toho nutne urobí, bude, že si môže robiť, čo chce. S telesnými trestami však treba zachádzať veľmi opatrne.

To, že nám podvečer ujdú nervy, je ľudsky pochopiteľné, od toho sme však dospelí ľudia a rodičia k tomu, aby sme sa ovládli. Vzťah dôvery a bezpečia, ktorý by medzi rodičmi a deťmi mal vždy existovať, predovšetkým však v útlom detstve, kedy sa v dieťati rozvíja vzťah k celému svetu, je veľmi krehký. Preto by ruky rodičov mali byť na objímanie a hladenie, nie na trestanie.

 

Foto: Shutterstock