Pozná to každá mamička. Len čo príde čas spánku, začne sa hra kto z koho: dieťa sa dožaduje ešte jednej, „už vážne poslednej“ rozprávky, odrazu sa nutne potrebuje napiť, cikať, rozprávať sa alebo aspoň držať za ručičku. Skrátka nespí, keď (podľa vás) spať má, aby to potom druhý deň „zalomilo“ v aute presne v tú najnevhodnejšiu dobu. Čo s tým? A koľko by teda malo dieťatko spať v rôznom veku?

Keď nespí dieťa, nespí ani mamička. Bohužiaľ to však neplatí naopak. Pokiaľ si teda dojča či batoľa vynahrádza nočné bdenie spánkom cez deň, mama ten čas využije na všetko možné, len nie na doháňanie spánkového deficitu. 

Že má vaše rozpoloženie a atmosféra v domácnosti na spanie detí skutočne vplyv, potvrdzuje i Marta Šimůnková, pediatrička s dlhoročnou praxou: „Medzi najčastejšie príčiny detskej ,nespavosti‘, teda pomalého usínania, nočného prebúdzania a nočných desov, patrí napätá rodinná atmosféra a stres rodičov. Nedostatok spánku u detí pritom môže viesť k zhoršenému sústredeniu, pozornosti, schopnosti učenia, k neposednosti a tiež k oslabeniu imunitného systému a vyššej chorobnosti.“ Ako týmto problémom predísť? Tu je náš sprievodca detským spánkom od narodenia až po šiesty rok.

0–3 mesiace

Asi neočakávate, že vám hneď po príchode z pôrodnice bude dieťatko spať celú noc. Novorodenci sa často budia na dojčenie, ale zase dosť spia cez deň. Zatiaľ čo niektoré deti rýchlo „nabehnú“ na pravidelný spací režim, iným to trvá niekoľko mesiacov. „Nie je vylúčené, že poruchy spánku u bábätka majú pôvod práve v tomto citlivom období. Napätie, starosti, stres, nepravidelná životospráva mamičky. V tom môže spočívať príčina ,obráteného‘ denného a nočného rytmu u dieťaťa,“ upozorňuje lekárka. Zároveň však zdôrazňuje, že každý má inú potrebu spánku. Potvrdiť to môžu rodičia dvojčiat.

Pokiaľ máte šťastie na spavé bábätko, asi riešite dilemu: budiť, alebo nebudiť ho na nočné mlieko? Pediatrička to vidí takto: „Bábätká do štyroch mesiacov určite radšej buďte. Potom by som tomu nechala voľný priebeh. Len čo sa na noc zaradí kaša, potom by som nechala prospievajúce bábätko spať celú noc,“ radí odborníčka.

Prvé týždne a mesiace sú tu predsa na to, aby ste sa zžili. Nastaveniu pevného režimu napomôžu každodenné rituály. Bábätko si časom zvykne, že po večerných rituáloch nasleduje v pevnom poradí mlieko, pomaznanie a uloženie do postieľky. Áno, do vlastnej postieľky, v nej by dieťatko malo spať od úplného začiatku. Nad ránom si ho môžete vziať k sebe do postele, ale len na chvíľku. Odporúča to i Marta Šimůnková: „Som proti spaniu detí v posteli s rodičmi. Myslím, že ide o zlozvyk, ktorý môže byť u malých detí aj nebezpečný.“ 

3–6 mesiacov

Po treťom mesiaci sa pomaly ustanovuje denný a nočný rytmus spánku a bdenia; maximum spánku pripadá na dobu medzi polnocou a piatou hodinou rannou.

„V tejto fáze je nutné, aby dieťa získalo pocit istoty z rodinného zázemia, aby malo všetko, čo potrebuje – potravu, pohladenie, kontakt s rodičmi, ale aj dodržiavanie denného režimu, samozrejme, nie veľmi prísneho. Väčšina dojčiat sa napriek tomu v noci opakovane budí. Keď po prebudení dieťa plače, mnohí rodičia to považujú za poruchu spánku, ale nočné prebúdzanie je normálne po celý dojčenský vek. Hovorí sa tomu architektúra spánku a znamená to, že v priebehu noci sa striedajú fázy rôzne hlbokého spánku vrátane precitnutia, " vysvetľuje pediatrička.

Počúvať želanie detí a vychádzať im vo všetkom v ústrety je škodlivé pre obe strany. Deti sa musia naučiť, že nikto si nerobí, čo si zmyslí a kedy si zmyslí,“ konštatuje a dodáva: „Keď dieťa plače po uložení do postieľky, je nutné rozlíšiť, či ide o fňukanie, či o zlostenie. V tom prípade je lepšie nechať ho tak. Úzkostlivý plač je lepšie utíšiť prítomnosťou rodiča, krátko pritúliť, aby nedošlo k fixácii úzkostného správania.“

6–12 mesiacov

Všelikde sa dočítate, že v polroku veku môžete dieťatko presťahovať do jeho izbičky, zvlášť keď už nevyžaduje nočné kŕmenie. Zatiaľ čo niektorí rodičia si  nové usporiadanie nemôžu vynachváliť, iným dá dieťa jasne najavo, že toto teda prehnali. Pokiaľ ho v tomto citlivom období „odsuniete“ do izbičky, môže to pre neho byť traumatizujúce. Čo však robiť v prípade „krízy“? „Najdôležitejšie je zachovať chladnú hlavu, úzkostné dieťa upokojiť, že mama a otec sú nablízku,
že ho majú radi, ale nepristupovať na požiadavku spoločného lôžka či držania za ručičku dlhšiu dobu. Základom je pokoj a vyrovnanosť rodičov,
“ odporúča odborníčka.

Pediatrička však radí počkať: „Dojča by malo spať v miestnosti s rodičmi už z bezpečnostných dôvodov. Netrúfnem si povedať hranicu, kedy presunúť dieťa k súrodencovi. Určite by k tomu však malo dôjsť v priebehu druhého a tretieho roku mladšieho dieťaťa.“