Vaše dieťa sa snaží napísať slohovú prácu a nedarí sa mu. „Ja som taký hlúpy,“ vykríkne a päsťou udrie do stola. Papier je posiaty čmáranicami, s preškrtnutými vetami, ktoré napísalo, ale sa mu stále nepozdávajú. Je nespokojné, hnevajú ho svoje predchádzajúce pokusy. „Nie si hlúpy, zlatko!“ Snažíte sa ho upokojiť, na čo zlostne pokrčí papier a začne na vás kričať: „Ale som! Som hlúpy! Som úplne nemožný!“ A táto reakcia už rozladí aj vás. Neviete, či celú situáciu dramatizuje a preháňa, alebo si naozaj myslí, že je hlúpy.

Keď sa dieťa o sebe vyjadruje negatívne, rodičia ho chcú upokojiť, konajú inštinktívne. Snažia sa ho ubezpečiť o tom, že sa mýli, že nie je nešikovné a hlúpe. Podobné slová detí vo väčšine prípadov však odkrývajú ich skutočné pocity. Často nevidia, že sú jedinečné a výnimočné, že si zaslúžia vašu lásku a pozornosť. Nevidia nič z toho, o čom sa ich rodičia snažia presvedčiť. Neveria tomu a majú pocit, že sú hlúpe, nemožné a zlé. Namiesto toho, aby ste sa situáciu snažili vyriešiť hneď, vyskúšajte nasledujúce tipy, ktoré vám po- môžu pochopiť pocity, ktoré stoja za problémom a jeho vnútorným bojom.

Skúste ho pochopiť

Predstavte si seba na jeho mieste a pokúste sa pochopiť, čo môže dieťa cítiť. „Tento sloh je naozaj ťažký, však?“ alebo „Mám pocit, že si z toho slohu nervózny.“ Ak vám nenapadne nič iné, vyskúšajte jednoduchšiu možnosť: „Je to naozaj ťažké.“ A objímte ho.

Buďte zvedaví

Niektoré deti jednoducho nie sú schopné uchopiť a sformulovať svoje pocity. Môžete im pomôcť tým, že jeho problémy sa budete snažiť odhaliť a vysloviť spoločne. „Vieš, o čom rozmýšľam? Rada by som vedela, prečo ťa rozladila táto úloha.“ Alebo: „Aj ostatné slohové práce ťa zvykli takto rozladiť alebo len táto jedna?“