Pupočník

Pupočná šnúra je cievny pletenec, ktorý spája placentu s telom plodu počas jeho vnútromaternicového vývoja. Je súčasťou jeho krvného obehu a zodpovedá za zásobovanie plodu živinami a kyslíkom. Približne v 4. týždni tehotenstva vzniká v zárodku primitívny pupok, v ktorom sú prítomné nielen základy pupočníkových ciev v rámci takzvaného zárodočného stvolu, ale tiež napríklad žĺtkové cievy a ďalšie štruktúry embrya. V priebehu 7. – 9. týždňa sa stopka žĺtkového váčku a zárodočného stvolu stláča do jedného povrazca a vzniká tak pupočník. Pupočná šnúra je teda v podstate prepletenec troch veľkých ciev: dvoch pupočníkových tepien (tie vedú odkysličenú krv z plodu do placenty) a jednej žily (privádza okysličenú krv z placenty k plodu). Za jednu minútu pretečie pupočníkom asi 500 ml krvi.

Pupočník je dlhý zhruba 55 cm, v priemere meria 1 až 2 cm a jeho obsah tvorí želatínový rôsol. Vzácne sa stáva, že pupočník je príliš alebo, naopak, dlhý (až 130 cm, kedy hrozí omotanie pupočníka okolo krčka plodu a jeho udusenie). Oba prípady výrazne komplikujú tehotenstvo. Jeho misia sa narodením dieťatka končí, nie však celkom bezprostredne. Zhruba dve až tri minúty po narodení bábätka totiž ešte pupočník i placenta fungujú a zásobujú dieťatko krvou, teda kyslíkom a cennými kmeňovými bunkami. Bábätko je tak chránené pred nedostatkom kyslíka až do prvých nádychov.

Len čo sa dieťatko nadýchne a začne plakať, jeho obehová sústava sa zmení a pupočník dopulzuje. Vzácnu pupočníkovú krv je možné odobrať a uskladniť v banke pupočníkovej krvi (táto krv slúži ako alternatíva kostnej drene a možno ňou liečiť rôzne typy závažných ochorení, napríklad leukémiu), ale odborníci na čele so Svetovou zdravotníckou organizáciou odporúčajú nechať pupočník dieťatku po pôrode dopulzovať. Získaný vysoký obsah železa dieťatku vydrží až do doby zavádzania prvých príkrmov bez toho, aby trpelo anémiou. 

 

Foto: Shutterstock