Príkazy formulujte čo najstručnejšie

Ak chcete, aby vás dieťa poslúchlo, najskôr musí dokonale vedieť, čo od neho vlastne požadujete. Pre deti je tažké pochopiť a pamätať si koľko príkazov majú splniť a navyše, ak im ani nerozumejú, je logické, že danú činnosť neurobia - čo vy ako rodičia považujte za neposlušnosť. Snažte sa teda pokyny deťom adresovať čo najstručnejšie, zrozumiteľne a jasne. Ak totiž dieťaťu poviete: “vezmi si bundu”, nepochopí, že si ju má obliecť (a že to vlastne týmto myslíte). Namiesto toho mu jasne povedzte to, čo chcete dosiahnuť, v tomto prípade: “obleč si prosím bundu”. Takisto naskôr počkajte, kým dieťa jeden príkaz splní až následne mu adresujte ten druhý. Je tak väčšia šanca, že uspejete.

Urobte z povinností zábavu

Ak vaše dieťa príde do veku, kedy je schopné sa samo obliekať, jesť či za sebou upratovať, je vhodné aj z týchto jeho povinností spraviť zábavu. Buďte teda kreatívnymi a hravými rodičmi a naučíte tak deti poslúchať bez kriku a na druhej strane sa ešte zabavia. Podľa psychologičky je totiž práve hra pre deti ideálnou formou pochopenia súvislostí okolitého sveta. Zapojte teda fantáziu a premeňte aj nemilé povinnosti na hru. Prečo teda dieťa nútiť upratať si hračky, keď môžete vymyslieť atrakciu “hod do cieľa” v našom prípade, do úložného boxu? Skutočne to nie je žiadna veda. Deti si pri takejto hre ani neuvedomia, že robia svoje povinnosti, vďaka čomu budú poslúchať (aj keď nevedomky), ale s radosťou.

Budujte empatiu

Ako rodičia sa nikdy nezamýšľame nad tým, aký je dôvod toho, že nás deti neposlúchajú. Nie vždy to totiž musí byť len o lenivosti či ignorácii. Dieťa sa môže cítiť smutné alebo ho môže niečo trápiť. Aj vo výchove je dôležitá emapatia a rozhodne nie je znakom toho, že ste na dieťa príliš “mäkkí”. Naopak, deťom to pomáha pochopiť, že aj napriek tomu, že ihneď neposlúchli, ich máte radi a vzápätí ich netrestáte zákazmi. Vyhnite sa preto vetám typu: “Povedala som, že si máš vyčistiť zuby, prečo si to neurobil?”, a nahraďte ich pokynom so štipkou empatie. V praxi by to mohlo vyzerať takto: “Vidím, že sa práve hráš, ale žiadam ťa, aby si si išiel vyčistiť zuby a potom sa môžeš ďalej hrať, inak ju budeme musieť hneď ukončiť”. Okrem toho, sami dobre viete, že aj tón hlasu dokáže povzbudiť či nahnevať. Budujte preto empatiu aj vo výchove a buďte autoritatívnym, no o niečo milším rodičom.

Aj keď sa to možno hneď od začiatku nestretnete s pochopením, nestagnujte a skúšajte to ďalej. Uvidíte, že časom vaše dieťa začne poslúchať aj po dobrom, bez kriku, vyhrážok a zákazov.

Foto: Shutterstock