O jedináčikoch panuje názor, že sú sebeckí, rozmaznaní a nevedia sa s nikým o nič deliť. V mnohých prípadoch však ide len o mýty, ktoré sa nezakladajú na pravde. Napriek tomu sú títo ľudia naozaj špecifickí. Dokonca možno hovoriť až o syndróme jedináčika.

Malí dospelí

Áno, jedináčikov niekedy označujeme ako malých dospelých. V rodine totiž vyrastajú bez ďalších detí a tak ich najbližšími a jedinými spoločníkmi sú rodičia. S nimi sa zabávajú a odvíjajú od nich svoje správanie, pretože ich považujú za životné vzory. Často sú však až prehnane fixovaní napríklad na matku. „Bez matkinho súhlasu by si nekúpil ani topánky,“ sťažuje sa Irena, ktorá má za muža 50-ročného jedináčika. 

Výhodou jedináčikov však je, že vďaka životu s dospelými sa naučia dobre komunikovať so staršími osobami. Daňou za to je však neistota pri komunikácii s rovesníkmi. Ak totiž dieťa nemalo mimo domova dostatok kamarátov, nemalo sa kde naučiť, ako nadviazať kontakt s inými deťmi, ako sa s nimi baviť, presadiť sa medzi nimi, naučiť sa brániť ich fyzickým aj slovným útokom a pod. Podľa názoru mnohých jedináčikov (s odstupom času) je preto lepšia príprava na život to, ak má dieťa aspoň dvoch súrodencov.

Stredobod pozornosti

Jedináčik je v rodine, kde sa narodí, stredobodom vesmíru. Patrí mu všetka láska, pozornosť aj starostlivosť. Je na výslní bez toho, aby o to musel s niekým bojovať, alebo sa inak namáhať. Nemusí súperiť a porovnávať sa so starším súrodencom.

Na jednej strane to vyzerá ako idylka, no ak sa na to pozrieme bližšie, nie je tomu tak. Šok prichádza, keď sa jedináčik konfrontuje s drsnou realitou. Správanie, ktoré predtým nikoho netrápilo je zrazu pre okolo sebeckosť, lakomosť a rozmaznanosť. On však nechápe, prečo by sa mal správať inak. Samozrejme, aj keď od väčšiny jedináčikov možno nemožno očakávať, že sa budú deliť o čokoládu, svoje starosti a podobne, no aj v tomto prípade existujú výnimky.

Byť stredobodom pozornosti má však aj svoje výhody. Rodičia majú na jedináčika viac času a zároveň do neho zvyknú aj finančne viac investovať. Všetko nie len vo forme jedla a sladkostí, ale aj lepšieho vzdelania. Vďaka tomu všetkému sa zvykne jedináčik vyvíjať rýchlejšie, ako deti v iných súrodeneckých pozíciách. Dokonca aj prieskumy ukazujú, že na prestížnych vysokých školách študuje štatisticky o dosť viac jedináčikov a prvorodencov, ako zodpovedá ich zastúpeniu v populácii. To všetko preto, že sa im rodičia viac venovali. Majú teda aj dobré vzdelanie a bývajú všestranne rozvinutí a vďaka životným skúsenostiam sú tak pomerne istí v tom, čo chcú a čo nie.