Batoľacie obdobie je časom prevratných zmien. Z dojčaťa odkázaného celkom na vašu starostlivosť sa totiž stáva malý človek, ktorý si chce všetko robiť po svojom. Rodičia môžu túto veľkú premenu svojho potomka len z diaľky pozorovať a ticho sa čudovať, alebo sa môžu aktívne zapojiť a dieťa viesť smerom, ktorý považujú za ideálny.

„Rodina a prostredie, kde sa dieťa nachádza v prvých rokoch života, do veľkej miery určuje smer, ktorým sa dieťa bude neskôr uberať. Vedci sa stále presne nezhodli na tom, do akej miery prostredie určuje inteligenciu dieťaťa, ale moderné výskumy odhaľujú stále viac prekvapivých dôkazov o tom, že je to viac, než sme si predtým mysleli,“ vysvetľuje Michaela Tilton, lektorka kurzov pre batoľatá a batoľacej znakovej reči Baby Signs.

Viem to ako ty

Dieťa sa spočiatku učí prevažne napodobňovaním, teda sa pokúša robiť všetko to, čo okolo seba vidí. „Takže keď hovoríme, že dieťa je neporiadnik po tatovi, tak to môže byť pravda, ale nie je to dané génmi, ale napodobňovaním,“ objasňuje M. Tilton. „Rodina a prostredie určujú povahu dieťaťa tým, že mu vštepujú vžité spôsoby správania, ako reagovať v rôznych situáciách. Napríklad keď dieťa siahne na niečo, na čo siahať nemá, a mamička ho capne po ruke, zažije si túto reakciu ako správnu, a keď mu potom na pieskovisku iné dieťa vezme jeho formičku, capne ho tiež.“

Prostredie ovplyvňuje aj to, ako bude dieťa v budúcnosti schopné komunikovať. „Výskumy ukázali, že rodičia, ktorí používajú praktiky vzájomnej komunikácie s dieťaťom, majú deti, ktoré mnohonásobne predstihnú svojich vrstovníkov v schopnosti vyjadrovania a bohatosti slovnej zásoby, čo neskôr vedie k náskoku v škole. Deti, ktoré so svojimi rodičmi viac komunikujú, sa tiež viac učia o svete okolo seba.

Bezpečný domov? 

V období, kedy sa batoľa učí chodiť alebo dokonca behať, je dôležité, aby ste svojmu malému chodcovi zaistili bezpečie. Väčšina z nás si totiž z vlastných výšin ani neuvedomuje, aké veľmi nebezpečné môže byť naše bývanie pre drobca. Ideálne teda je, pokiaľ si byt preleziete pekne na kolenách tak isto ako vaše dieťa.

Uvidíte, kde sú ostré rohy vo výške očí potomka, kam všade môže malý prieskumník spadnúť, o čo sa udrieť či priškripnúť. Skúste zalomcovať skrinkou alebo stolíkom s kvetináčom či oprieť sa o zrkadlo a hneď uvidíte, čo treba zabezpečiť. V detských sekciách mnohých obchodných domov a značiek dostať množstvo vychytávok, ktoré vám budú pri zabezpečení vášho domova proti najrôznejším detským úrazom veľmi nápomocné: od zábran cez istenie okien až po záslepky elektrických zásuviek.

Tank, alebo mixér?

Podľa detských psychológov v podstate neexistujú vhodné a nevhodné hračky. Detský psychológ Václav Mertin vo svojej knihe Zo skúseností detského psychológa píše, že to, či hračka uspeje, teda či bude podnecovať a obohacovať rozvoj dieťaťa a či ju vo výsledku budeme pokladať za prínosnú, záleží na mnohých ďalších okolnostiach.

Doktor Mertin napríklad neodporúča kupovať funkčné zmenšeniny dospelých nástrojov, teda práčok, vŕtačiek či mixérov. „Za vhodnejšie pokladám snahu maximálne priblížiť život dieťaťa skutočným veciam a činnostiam a na hranie kupovať hračky čo najjednoduchšie, prirodzene mnohoúčelové,“ radí V. Mertin. Špeciálnou kapitolou sú najrôznejšie zbrane, určené najmä chlapčekom: meče, samopaly alebo tanky. Mnoho rodičov sa s predstavou, ako sa ich celkom malé dieťa hrá na vojnu, zmieruje len ťažko. Niektorí sa na dieťa hnevajú za to, že uprednostňuje takú hru, a akékoľvek hračky v podobe zbraní odmietajú kúpiť. „Osobne odporúčam nebrániť deťom v podobných hračkách. Na druhej strane by som hru s nimi príliš nepodporoval. Vyjadril by som aj čiastkový nesúhlas. Deťom by som podobnú hračku ojedinele kúpil, skôr však na ich prianie než z vlastnej iniciatívy. Viedol by som dieťa k tomu, aby okrem hier s ostatnými deťmi nepoužívalo hračky na mierenie na druhých ľudí. Zásadný nesúhlas by som vyjadril, keby dieťa použilo strieľanie vážne, teda keď má zlosť a keď chce niečo dosiahnuť,“ dodáva detský psychológ.

Odpútajte sa

Mnohé mamičky majú v tomto období problém s odstavovaním svojich dojčených detí. Zatiaľ čo v dojčenskom období je tesné pripútanie matky k dieťaťu prirodzené a viac než vhodné, batoľací čas by mal byť, naopak, obdobím odpútavania sa. Túto fázu považuje detská psychologička Ilona Špaňhelová za rovnako dôležitú, ako je predchádzajúca fáza dojčenia. V raných mesiacoch života dieťaťa pomáha dojčenie rozvíjať väzbu medzi matkou a dieťaťom, keď však vznikne psychická závislosť od dojčenia či už zo strany dieťaťa alebo matky, je to nesprávne.

„Keď sa matke nedarí ani po troch rokoch skončiť s dojčením, a poznám také, mala by sa matka v prvom rade sústrediť na to, z akého dôvodu sa dojčenie nedarí ukončiť, aká je väzba medzi ňou a manželom, aký má vzťah k dieťaťu, čo všetko pre ňu znamená, aké je jej vlastné sebachápanie,“ vysvetľuje doktorka Špaňhelová. Podľa nej by dieťa nemalo byť naučené chodiť si k prsníku v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu, či sťahovať matke tričko pokojne aj na verejnosti. Prvotná by v tomto období mala byť vždy mamičkina náruč.