Deti a my - Claim
6. október 2019
Odmieta vaše dieťa dospieť? Kde sa stala chyba?

Nie je to tak veľmi dávno, keď bolo u nás akýmsi nepísaným pravidlom, že „deti“ odchádzali založiť si vlastnú rodinu, či aspoň opúšťali rodné hniezdo okolo 20. roku života. Dnes je však úplne všetko inak a veľká časť sa v tomto veku stále nachádza v detskej izbe pri svojej mame - a akoby odmietali dospieť. Čím je to spôsobené?

Fenomén “Mamahotel”

Jedna staršia pani si spomína, ako sa od svojej puberty tešila na moment, keď sa osamostatní. Vyhľadávala preto kadejaké brigády, aby bola čo najviac aspoň finančne samostatná. Na vysokej škole sa jej v tom veľmi dobre darilo. 

Dnes však „deti“ v jej veku radšej využívajú „mamahotel“. Aj keď pracujú a zarobia nejaké peniaze, niektorí z nich ani len nepomyslia na osamostatnenie sa a radšej to investujú do značkového oblečenia a elektroniky. Napriek tomu sa vidia ako dospelé osoby, no na vlastných nohách nestoja. Prečo je tomu tak? 

Všetko to malo začať generáciu pozadu. Zvýšenie životnej úrovne spôsobilo, že deti prestali mať pravidelné povinnosti a ich rodičia získali väčší priestor na ich výchovu. Tá potom viedla k mnohým zákazom a príkazom, či trestom za vlastné názory. Stali sa tak viac závislé a nezodpovedné. Navyše, ani v dnešných školách sa individualita a samostatnosť nepovažuje za prínos. Práve tu sa začala rodiť generácia dospelých, ktorí sa ako dospelí nesprávajú a ani nemôžu. Nikdy ich k tomu totiž nikto neviedol. 

Absencia vzorov 

Deťom dnes chýbajú aj potrebné vzory. Tie často nenachádzajú ani u svojich rodičov. Čím ďalej, tým je u nás viac rozvodov, jazdíme rýchlejšie autom, požičiavame si peniaze na nepotrebné veci, chýbajú aj pevné zásady a postoje a podobne. To všetko ide za zlý príklad našim deťom, vrátane trávenia času pred televízorom. 

Deti síce majú sny, no vďaka spomínanému prostrediu nemajú ani poňatie čo stojí ich naplnenie a preto ich nikdy nenaplnia. Padnúť na zadok je totiž často viac ako všetko dohováranie sveta. Dieťa, ktoré teda v mladosti dostalo na zadok, ihneď spozornelo, že sa niekde stala nejaká chyba. Dnes je tu veľa rozmaznávania, ktoré vedie k pohodliu a to k lenivosti (napríklad odsťahovať sa od rodičov). 

Dieťa ako modla

Ďalší rozmer rozmaznávania. Už to nie je prirodzene zvedavý tvor, ktorý spoznáva svet, zvykne sa zašpiniť, rozbiť si koleno a neustále sa niečo vypytovať. Dnešné deti majú bližšie k bábikám. Môže zato samozrejme aj fakt, že sa deti rodia starším ženám a je ich menej. 

Aj preto dnes mamičky vstrebávajú veľa výchovných postupov a strážia každý krok dieťaťa. Aj toho však veľa škodí a to najmä samotným deťom. V minulosti nemali ľudia toľko času venovať sa svojim deťom, lebo ich potrebovali najmä uživiť. Paradoxne aj preto z nich vyrástli nedeformovaní a viac samostatní jedinci. 

V prvom období života, teda do troch rokov, dieťa potrebuje cítiť matkinu prítomnosť, lebo to utvára jeho vlastné sebavedomie. Ďalšia vývojová fáza začína po piatom roku, kedy prichádza prvý stupeň osamostatňovania sa. Vaša ratolesť začne mať iné názory a vlastné nápady a to posledné čo potrebuje je to, aby ju niekto neustále usmerňoval. To by totiž bolo presne cestou k tomu, aby sa vaše dieťa malo problém v budúcnosti osamostatniť. 

Málo detského kolektívu

Dnes sú deti prevažne zavreté doma v samote a medzi dospelými. Vymizli detské partie a s nimi aj dravosť, sloboda a kus samostatnosti, ktorý prinášali. Deti preto ostávajú obklopené len hračkami, technickými vychytávkami a požiadavkami, ako majú byť.

Zatiaľ čo niekedy prinášala pocit hrdosti najmä pochvala z toho, čo sme dokázali, dnes sú deti od malička viac orientované na peniaze a hromadenie hmotných vecí. Práve tento pohľad im zvykneme odovzdávať namiesto schopnosti prežiť a potreby byť užitočným pre spoločnosť. To zo žiadneho dieťaťa neurobí zodpovedného dospelého. 

Robím to pre teba

Deti zvykneme brzdiť aj ďalším spôsobom. Rodičia postavia veľký dom a to v období, keď je najvyšší čas aby sa dieťa osamostatnilo. Potom prídu reči typu „Myslíš, že pre koho som postavil tento dom?“. Nehovoriac o tom, že deťom uberáme sebavedomie aj tým, ak im začneme vyčítať, že bez nás by toto všetko nedosiahli. 

V našich potomkoch tiež často chceme uskutočniť naše nenaplnené sny. Veta „Pokiaľ budeš robiť to čo chcem ja, nemusíš pohnúť ani prstom“ tiež podporuje lenivosť dieťaťa osamostatniť sa. Proti výroku „Robím to pre tvoje dobro“ je len ťažko postaviť sa, aj keby to možno dané dieťa veľmi chcelo zmeniť. 

Raz príde určite čas, keď si aj vaše dieťa nájde svojho životného partnera, s ktorým si založí rodinu. Čo však potom, ak nemá skúseností a nevie byť samostatné? Nebude dobre zvládať nezhody v partnerskom živote, finančnú starostlivosť o rodinu a celkové vedenie domácnosti. Presne tie aspekty, ktoré by ho samostatnosť naučila ako prvé.  

 

Foto: Shutterstock