Niekedy stačí len hojdať, rytmicky natriasať či nadhadzovať v kočíku a z malého uplakanca je opäť pohodové alebo dokonca slastne spiace bábätko! Prečo vlastne kojenci tak milujú rytmický pohyb?

Starý známy pohyb

Odpoveď asi tušíte a vytušil ju aj známy francúzsky pôrodník, autor knihy Pôrod bez násilia a priekopník "nežných pôrodov," Frederick Leboyer. "Život v maternici bol tak bohatý. Plný zvukov a šumov. Ale hlavne tam bol pohyb. Neustály pohyb. Keď si matka sedlá, vstala, išla, prevaľovala sa - pohyb, pohyb, pohyb," opisuje svoje postrehy Leboyer. Rytmické pohyby deťom jednoducho pripomínajú nekonečný pocit bezpečia, ktorý zažívali v matkinom maternici.

Ostatne určitý typ rytmického húpania a nadhadzovania má mnohokrát doslova hypnotický účinok aj na dospelých jedincov - ako slastne zaspávame v hojdacom kresle alebo sieti alebo počas lenivo plynulej cesty vlakom alebo autobusom. Až do takej miery sa nám toto prenatálne blaho vrylo do podvedomia.

Detský plač ako zlé znamenie

Frederick Leboyer nebol samozrejme prvý, kto si všimol ukľudňujúcich účinkov rytmických pohybov. Nielen prírodné národy, ale aj naše prababičky s obľubou bežne používali závesné i vyrezávané kolísky a hojdacie košíky, najrôznejšie nosidlá typu šatku či manduka. Deti v takýchto "zariadeniach" skrátka a jednoducho plakávali o poznanie menej.

Niektoré národy dokonca považovali detský plač za zlé znamenie, dielo zlého ducha či príznak vážnej choroby - je nutné podotknúť, že v týchto kultúrachboli deti nosené, kolísané, natriasané, často pevne zavinuté a dojčené podľa momentálnej potreby bábätka. Čo je pochopiteľne v dnešnom usporiadaní modernej rodiny paradoxne oveľa ťažšie. Dieťatko totiž máva k dispozícii iba neustále zamestnané ruky mamičky a nie ďalšie pohotové a láskyplné náručia babičiek, tiet a starších sestier a pod.