Konflikty a krízové situácie patria ku každodennému životu s deťmi. Tomu sa nedá zabrániť. Nech už nastávajú akékoľvek nepríjemné chvíle či dokonca obdobia, je potrebné si opakovane uvedomovať, že dieťa potrebuje rodičovskú spoluúčasť, pomocnú ruku a pocit, že s problémami sa na svojich rodičov môže bez obáv obrátiť. Pocit dôvery a prijatia zo strany rodiča je rozhodujúci prvok, ktorý dieťa hlboko ovplyvňuje.

Začať od seba

Ako rodičia máme na seba často príliš vysoké a nereálne požiadavky v snahe vychovať dieťa správne. Dôležité však je, aby dieťa vyrastalo v láskavom prostredí, s milujúcimi rodičmi, ktorí ho prijímajú a rešpektujú ako jedinečnú bytosť. Základom je usilovanie sa o otvorenú komunikáciu v rodine a prejavenie svojho záujmu o dieťa v dostatočnej miere bez kladenia zbytočných požiadaviek ako na dieťa, tak aj na ostatných členov domácnosti. Nezanedbateľné, a pre vývoj dieťaťa významné, je upevňovanie vzťahu medzi ním a rodičom počas spoločne stráveného času.

Pravidlá?

V rodinách, kde sa vyskytujú tzv. problémové deti, sú častou príčinou nevhodné výchovné postupy zo strany rodičov. Rodičia nevedia poskytnúť svojmu dieťaťu dostatočný dohľad, stanoviť jasné pravidlá a ciele, nesprávne prejavujú svoj nesúhlas s nevhodným správaním dieťaťa, vyhýbajú sa konfrontácii a v krízových situáciách nie sú schopní reagovať inak ako emotívne, najmä krikom. S deťmi konajú podľa svojho momentálneho rozpoloženia a nereagujú na konkrétnu situáciu, ale na dieťa ako také, negatívnym odmietaním osobnosti dieťaťa a kritikou.

Pokusy o disciplínu v tejto rodine zlyhávajú, pretože dieťa začne rodičov ignorovať. Na rad prichádzajú zvyčajne ďalšie emotívne scény... Nevhodný výchovný postup zo strany rodiča sa môže prejaviť na správaní dieťaťa a jeho emocionálnom prežívaní. Emócie sú mocným elementom. Môžu náš život zruinovať, ale tiež ho vybudovať k lepšiemu obrazu. Ide o to, či zaujmeme tzv. reaktívny alebo proaktívny postoj. Zatiaľ čo reaktívne správanie je inštinktívne a teda nevedomé, proaktívne je vedomé a hodnotovo motivované. Namiesto okamžitej úľavy, keď sa človek vykričí alebo niečo rozbije, ide ruka v ruke s porozumením a komunikáciou o svojich pocitoch. Čo cítim, prečo to cítim, kde to má príčinu, a ako to, čo cítim, prejavím. Zároveň si musíme ako rodičia dať pozor, aby sme ani jednu emóciu dieťaťu nezakazovali, aj keď ju ešte nevie prejaviť podľa našich predstáv.