Vo väčšine európskych krajín je fyzické trestanie detí zakázané. V SR platí zákaz len pre školu, v domácom prostredí to legislatíva nerieši. Tresty však majú negatívny dopad na detskú osobnosť.

Odborníci na ľudskú psychiku a medziľudské vzťahy prišli na to, že metóda trestov nie je vhodný ani efektívny spôsob výchovy, pretože nevedie k zodpovednosti ani pozitívnej motivácii. Zistili sme, prečo nefungujú, čo deti vedie k zlosteniu a ako sa vyhnúť nutnosti trestania.

Čo je trest?

História trestov siaha až do hlbokej histórie ľudstva, hrana im začala zvoniť až v druhej polovici dvadsiateho storočia, kedy rodičia prestali podporovať názor, že „vychovanie tvrdé robí deti zdravé“. Dnes už vieme, že tento prístup je nevhodný. Ukázalo sa, že trestom nemožno u dieťaťa dosiahnuť pozitívnu motiváciu ani pocit zodpovednosti.

Naopak, vedenie dieťaťa k zodpovednosti za vlastné správanie znamená viesť ho rešpektujúcim a prínosným spôsobom, aby samo seba pokladalo za zodpovedné. Dieťa tak samo prijme zodpovednosť za svoje správanie a konanie, a to vrátane nápravy škody i zamedzenia opakovania nevhodného správania, či je rodič (či vychovávateľ) prítomný alebo nie.

Fyzický vs. psychický trest

Podľa psychológa Jeronýma Klimeša je všeobecne rozšírenou poverou, že „duševný“ je a priori lepší než „telesný“, čo nie je pravda. Uvádza, že fyzická bolesť má oproti psychickej jednu výhodu: rýchlo odznieva. Psychické tresty totiž stoja na troch nežiaducich, dlhotrvajúcich mechanizmoch: na znižovaní hodnoty ega (sebapoňatie pomocou výčitiek: „Kto klame, ten je neposlušný, mizerný, nepekný, zlý...“), na opustení a zväčšení psychickej vzdialenosti („Keď budeš zlostiť, opustím ťa, neprehovorím s tebou ani slovo!“), alebo na frustrácii iných potrieb, napríklad zákaz hrania na počítači, domáce väzenie, státie v kúte.

Tieto metódy využívajú samotu, nekomunikáciu, nudu a všeobecne zmyslovú depriváciu na to, aby sa dieťa nabudúce správalo inak. Podľa J. Klimeša je to však veľmi zradná metóda s deštruktívnymi následkami, a tie na rozdiel od telesného trestu pretrvávajú dlhú dobu.

Kto trestá?

Väčšinou trestajú tí rodičia, ktorí boli sami zo strany svojich rodičov trestaní. Podľa výskumu spoločnosti Mediaresearch z roku 2013 je to temer 70 % respondentov z necelých 1200 opytovaných. Výrazný zlom nastal u rodičov v „porevolučnej“ generácii 90. rokov, kedy došlo k posunu od tradičného výchovného modelu, založeného na rodičovskej autorite, k liberálnejším výchovným štýlom. Všeobecne sú potom podľa psychológov trestajúcimi tí, ktorí nerozumejú psychike dieťaťa, nie sú na ňu správne naladení a nevedia analyzovať logiku detského správania. Najčastejšie sa k trestom uchyľujú rodičia vo chvíli preťaženia, únavy a vyčerpania, kedy sa fyzickým či psychickým trestom snažia situáciu „rýchlo a efektívne“ vyriešiť.