Je prirodzené, že deti svojím správaním rodičov občas vytočia takmer do nepríčetnosti. Potom niet divu, že im občas poviete niečo, čo v konkrétnej situácii ani nemyslíte doslovne, no v záchvate hnevu, zhonu či stresu, to tak jednoducho vyznie. Na toto pozor! Aj takého zdanlivo “nevinné” vety môžu dieťaťu poriadne ublížiť. Na čo si dať pozor?

Rodičovstvo je občas skutočne náročné povolanie, preto niet divu, že každý rodič sa sem-tam dopustí nejakých chýb. Pre zvládanie výchovy ako rodičia nezriedka potrebujete poriadnu dávku trpezlivosti, sebaovládania a energie - no z času na čas, a to najmä v stresových či napätých situáciách, svojmu drobcovi poviete v hneve niečo, o čom si myslíte, že mu neuškodí, ba naopak, pomôže to dosiahnuť cieľ - a to, aby dieťa poslúchlo. Možno takéto neuvážené slová neskôr ľutujete, no neuvedomujete si, že dieťa to môže veľmi zraniť. Čomu by ste sa mali radšej vyhnúť?

“Ty si nešikovný”

Je prirodzené, že dieťa v útlom veku ešte nevie a nemôže zvládať činnosti, ktoré zvládajú dospelí. Ešte nevie tak dokonale umyť riad, naliať čaj alebo si správne zaviazať šnúrky. Napriek tomu si my rodičia myslíme, že všetko by malo zvládať samé, pretože kamarátkino dieťa to náhodou už ovláda. Aj keď to vášmu dieťaťu ešte chvíľu potrvá, neponižujte ho takýmito frázami. Docielite tým akurát tak to, že sa dieťa bude cítiť nemožne, nesamostatne a začne si do svojho podvedomia vpisovať to, že je skutočne nešikovné. Nálepkovanie a označovanie dieťaťa rôznymi prívlastkami je pre nás rodičov bohužial bežné, no tým vo veľkej miere trpí práve sebavedomie dieťatka.

“Prestaň plakať!”

Pre deti je v detstve prirodzené, že za jediný možný prostriedok, ktorým dostanú čo chcú, je plač a krik. A v období vzdoru to platí dvojnásobne. Vtedy je hlasný plač jedinou formou komunikácie a dochádza k nemu takmer všade. Je asi jasné, že žiaden rodič sa neteší posudzovačným pohľadom okolia, pretože jeho dieťa kričí a plače na celú ulicu alebo supermarket. Vtedy prichádza na rad tak známa veta: “Prestaň plakať!”, s cieľom, že dieťa utíši. Hoci to primárne môže zabrať a dieťa skutočne stíchne, na druhej strane týmto spôsobom nedávate pocitom dieťaťa priestor. Neumožňujete mu, aby sa stretlo aj s negatívnymi emóciami a nenápadne ho učíte neprejavovať emócie. Potláčané emócie sa však môžu v budúcnosti prejaviť v inej podobe, no dohľad nad nimi už mať nemusíte.

“Na toto si ešte malý”

Keď sa dieťa naučí vnímať svoju osobnosť, je prirodzené, že chce všetko skúsiť. Chce zistiť, čo všetko dokáže a preto sa stáva veľmi iniciatívnym, aj čo sa týka pomoci. Odrazu chce byť všade a všetko robiť, veď je už predsa “veľké”. Takémuto záujmu by ste sa mali tešiť, no u rodičov sa vo väčšine prípadov deje presný opak. Dobre totiž viete, že vy to urobíte lepšie ako vaše dieťa. Napriek tomu mu však dajte priestor. Keď dieťa odstrkávate s vetou “Na to si ešte malý alebo malá” namiesto toho, aby ste mu situáciu vysvetlili alebo mu pomohli, bude podvedome cítiť, že je jednoducho neschopné a nepotrebné. A tým dosiahnete len to, že aj v čase, keď by sa už malo správať dospelo, tomu tak nemusí byť.