Stolné hry rozvíjajú interakciu, medziľudské vzťahy aj schopnosť odhadovať konanie druhých. A školákom prospejú aj v ďalšej rovine, denne totiž rozvíjajú prevažne tzv. konvergentné čiže zbiehavé myslenie (to keď usilovne hľadajú jedno správne riešenie či jednu odpoveď).

Ale v živote je potrebné často hľadať viac možných variantov riešenia jedného problému, a to už je otázkou myslenia divergentného čiže rozbiehavého, tvorivého, ktoré práve skvele pretrénuje strategické hry. K cieľu totiž nevedie iba jedna jediná cesta, existuje mnoho spôsobov a podmienky sa každou minútou menia, hráč sa teda musí naučiť reagovať flexibilne. A to je do života celkom dobrá výbava, nemyslíte?

Hrajem fér, prehra nevadí 

Jedným z najvýznamnejších prínosov hrania klasických hier však je práca s osobnostnými vlastnosťami. Ide o situáciu, kedy "vieme hrať fér", a to nielen pri hre, ale aj v živote. Bojovať, usilovať o víťazstvo a dosiahnutie cieľa, ale vždy s danými podmienkami, teda podľa pravidiel a bez podvádzania, to je tá mravenčia práca, ktorú v živote použijeme a ktorá nám tiež prinesie tú ozajstnú chuť uspokojenia.

Vyblafovaná výhra totiž neprináša ani zďaleka takú radosť ako tá "vydrená". Je nutné pripustiť, že niektoré typy hier sú na blafovaní postavené, vždy ide ale o klamanie súpera v rámci daných pravidiel. K otázke blafovania sa vyjadruje aj psychologička Katarina Lipiński: "Osobne by som odporučila vyberať pre deti radšej hry, kde sa kladie dôraz skôr na kooperáciu než na súťaživosť a rivalitu. Súčasne by sa dieťa malo naučiť aj krásnemu umeniu prehrávať. Ak sa naučia vyrovnávať s prehrou v hre, bez zanevrenia na svojho protivníka alebo ľútostivého vykrikovania, že je úplne neschopné, má veľmi dobrý základ naučiť sa znášať aj prehry v živote bez horkosti a sebaľútosti. "

S týmto tvrdením súhlasí aj Katka, ktorá dodáva, že nebolo vôbec ľahké naučiť znášať výhru druhého človeka, nie je to však nemožné. "Naši chlapci sú rivali odmalička, takže keď vyhral jeden, druhý to niesol veľmi zle. Začala som teda pracovať na tom, aby sme si spoločne viac užívali samotnú hru, a niekoľkokrát som sa nenápadne spomínala, že je vlastne úplne jedno, kto to nakoniec vyhrá, pretože som veľmi rada, že si to hranie môžem užiť. Keď sa potom ukázal víťaz, nerobili sme z toho žiadne dráma a len sme mu ľahko popriali k víťazstvu."